Budeme-li polemizovat se stokou, spadneme do ní.
Milan Knížák, Reflex č. 45/98, str. 3.

Demokracia napreduje

Po zhruba trojročnom úsilí (a niekoľkých článkoch v novinách) sa nám podarilo primäť magistrát hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, aby vybudoval kanál na odvod dažďovej vody pred naším divadlom na Pribinovej ulici. 
Ak sa niekomu zdá smiešne, že je to naša prvá správa, tak mu odkazujeme: Rokovania o koaličnej vláde trvali len mesiac. Vybudovanie kanála považujeme za fakt porovnateľný so vznikom nemečiarovskej vlády. Smejte sa, koľko chcete!
Takto sa nám možno po ďalších troch rokoch podarí presvedčiť predstaviteľov mestského zastupiteľstva o nutnosti finančne prispieť na neštátne divadlá.

Premiéra sa rodí

Premiéra dňa 19. decembra bude. Bude v nej hrať veľmi málo hercov. Ako sa vraví – JE NÁS STÁLE MENEJ!!! Ostali tu mohykáni (v abecednom poradí) Burgr Ľubomír, Čertezni Monika (to je hosť, kúpený z Hubrisu, Debrisu a VŠMU) Piussi Lucia, čo je akvizícia z čias vznikových (1991) a jej sestra Zuzana Piussi, čo je akvizícia z čias postvznikových. (Ich kádrové profily si môžete pozrieť v minulom vydaní.) Prvá skúška opusu bola začiatkom augusta 1998. Premiéra sa teda rodila štyri aj pol mesiaca.
A ešte to, vďaka komu vôbec táto premiéra môže svetlo sveta uzrieť. Opäť a zas vďaka nepodnikateľskému duchu našich hercov, pre ktorých sebavykorisťovanie nie je hriechom. Ešte stále žijú z nádeje, že bude lepšie.
A potom vďaka Sorosovmu centru súčasného umenia (SCCA) a Nadácii otvorenej spoločnosti (Open Society Fund), ktoré sú schopné a hlavne ochotné podporiť niečo, čo si podporu zaslúži.

Dve miliardy 

bude stáť dostavba novostavby Slovenského národného divadla - sme sa dozvedeli v Sme, dňa 20. 11.1998. Keďže poniektorí nemáme ešte pamäť celkom prepitú, tak si spomíname, že pred piatimi rokmi hovorili zodpovední pracovníci o 2,8 miliardách, ktoré na dostavbu treba. Poniektorí vieme i to, že počas piatich rokov sa mnohé zariadenia opotrebujú tak, že ich už nie je možné použiť. Napríklad klimatizácia, ktorá čaká v sklade na namontovanie, bola už pred piatimi rokmi zničená. Z toho vyplýva, že bude treba kúpiť novú a tá bude stáť zas niekoľko stovák miliónov. 
Dúfame len, že ľudia zodpovední za financie vo vláde povedia DOSŤ!!! Lebo otravovať daňových poplatníkov, aby dali na dostavbu divadla jednu osemdesiatinu štátneho rozpočtu je prikruté. Nehovoriac o tom, že nikto zo zaslúžilých a národných umelcov nechce opustiť priestory, v ktorých doposiaľ hrá. (Kto by išiel za Stoku!?) Novostavba SND je hanba a tragédia slovenského národa. Koncipovali ju už komunisti a nemožno ju chápať inak ako ich pomstu.

Nech žije národné divadlo!!!

Ak sumu dve miliardy vydelíme piatimi miliónmi (lebo toľko obyvateľov tu vraj žije), vyjde nám 400 Sk na jedného. Prečo by poctivý Slovák nedal za každého člena svojej rodiny 400 Sk, aby mohlo byť naše divadlo naozaj národné? Veď ročne platí omnoho viac na televíziu a rozhlas, hoci ho vôbec nepozerá, či nepočúva.

Si Slovák, tak plať!

Nestaraj sa o to, či je to v súlade s právnymi európskymi normami. Okrem daní a odvodov do poisťovní si plať aj Kubiša, ktorého nepozeráš aj Rezníka, ktorý Ťa nezaujíma. Plať!!! Lebo veď - to sú slušní ľudia. Plať! Ak si nejaký imbecil presadí v parlamente platenie za dlhší pravý malíček – ty budeš platiť. Ty budeš platiť! A držať hubu! Si občan, máš právo platiť. Plať!
A tak bude mať Slovensko jednak národné divadlo, jednak olympijské hry, ale i svojho kozmonauta. Všetko sú to veci veľmi potrebné pre náš život. Poniektorí si ho bez toho nevieme ani predstaviť.

Ako to bolo v posledných štyroch rokoch

V rokoch 1995 až 1998 (čo je spolu štyri roky = 4 roky, 1. svetová vojna trvala presne toľko) sme od našej milovanej samostatnej republiky nedostali ani korunu. Náš pán bývalý minister nám nedoprial nijakú dotáciu. Lenže my sme ľudia, ktorí uznávajú zákony tejto republiky a tak si skúsime zosumarizovať naše vzájomné vzťahy.

Príjmy od našej samostatnej republiky možno vyčísliť sumou – 0. My musíme odvádzať: 
1) dane zo mzdy, 
2) odvody do poisťovní,
3) odvody na kultúrne fondy a
4) daň z pridanej hodnoty (amint a maďar monďa – melveštóre). 

Ak si to všetko zrátame, tak je to suma 1.546.642.- Sk. Čiže – Slovenský štát nás dotoval za posledné štyri roky sumou – 0.- Sk a Stoka dotovala našu samostatnú republiku sumou vyše poldruha milióna Slovenských korún. Možno, že Šejkspíra to nedojme, ale Stanislavský by sa z toho posral. A to nehovorím ešte o Grotowskom.
A teraz nech mi niekto povie, či je toto normálne, aby jeden žobrácky súbor alternatívneho divadla financoval samostatnú republiku.

Zo života spoločnosti

Milan Kňažko ako člen vlády hlasoval proti jej programovému vyhláseniu.

BRATISLAVA (STK - nb, ub) - Slovenský minister kultúry Milan Kňažko počas rokovania vlády pri schvaľovaní programového vyhlásenia hlasoval proti jeho prijatiu. Ako povedal, dôvodom takéhoto hlasovania bolo, že vláda neprijala jeho návrh, ktorý sa týkal postavenia neštátnych divadiel. Milan Kňažko nehlasoval proti vládnemu vyhláseniu ako jediný člen vlády, rovnako ako nebol jediný, kto mal pozmeňovacie návrhy, ktoré však podľa slov premiérovho hovorcu M. Lengyela “nezískali väčšiu podporu”. Milan Kňažko pre STK uviedol, že presadzoval formulácie z programu SDK, ktoré sa dostali do istého konfliktu s textom vládneho vyhlásenia. Kým v programe SDK sa hovorí: “...vytvoriť podmienky pre tvorivú sebarealizáciu každého občana Slovenskej republiky bez ohľadu na jeho náboženskú vieru, politickú orientáciu a národnostnú príslušnosť a budovať tak kultúru na širokej báze individuálnych možností, v celej mnohotvárnosti foriem kultúrnych aktivít, z ktorých prirodzeným spôsobom výberu v konkurenčnom prostredí vyniknú tie najživotaschopnejšie, najžiadanejšie a najkvalitnejšie”, však vládne vyhlásenie obsahuje záväzok “...vytvoriť podmienky pre tvorivú sebarealizáciu každého občana Slovenskej republiky s ohľadom na jeho náboženskú vieru, politickú orientáciu a národnostnú príslušnosť..."

Na otázku STK, či táto formulácia môže zabrániť financovaniu neštátnych divadiel, minister kultúry odpovedal, že “to ukáže prax”. 

Rozhovor s Milanom Kňažkom, ministrom kultúry SR

Na rokovaní vlády hlasoval minister M. Kňažko proti programovému vyhláseniu, lebo vláda neschválila jeho návrh týkajúci sa zrovnoprávnenia štátnych a neštátnych divadiel.

Hlasoval ešte nejaký iný minister proti textu programového vyhlásenia?

"Ja som hlasoval proti, ale nerád by som hovoril o iných ministroch."

Podporu neštátnych divadiel programové vyhlásenie vlády nespomína. Myslíte si, že súčasná vláda nemá o to záujem?

“To ukáže prax.”

Programové vyhlásenie vychádza z téz, ktoré boli súčasťou koaličnej dohody štyroch strán. Nemôžu sa vaše požiadavky vysvetľovať ako spochybnenie koaličnej dohody?

"Môj návrh nešiel proti programovým tézam koalície, znamenal iba ich upresnenie."

Mali ste aj iné výhrady k textu programového vyhlásenia?

"Nie."

Ak ste hlasovali proti programovému vyhláseniu vlády, môžete zostať jej členom?

“Táto vláda bude musieť riešiť ešte mnohé komplikované problémy. Neslúžilo by súdržnosti vlády, keby sa v budúcnosti komplikované problémy riešili jednostranne.”

Zrejme je rozdiel hlasovať proti parciálnym problémom a hlasovať proti programovému vyhláseniu vlády, ktorej ste členom…

“Problém, ktorý bol predmetom diskusie vo vláde, je pre mňa zásadným problémom.”

Neuvažujete o demisii?

“Preboha! Myslíte, že by som mal?”

Ja si myslím, že áno.

"V tom prípade - podávam demisiu." 

Voľby sme asi vyhrali

Vyzerá to tak a pre nás by to malo znamenať novú jar. Lenže štátna pokladnica je prázdna, nie sú lieky, nekúri sa v školách, štátnym zamestnancom nieto na výplaty, a tak je len logické, že neštátnemu divadlu ostane zase hovno. Bude treba prinajmenšom záchranné dotácie pre štátnodivadelné kolosy a ich intendantúry, pretože - kto to stihne zrušiť?

Ako hovorí Burgr: TERAZ TREBA ÍSŤ DO ULÍC! Tá čvarga to prehrala a naďalej si pokojne kradne. Čert zober takú demokraciu!

V súčasnosti je Stoka zas finančne na konci (dokvapkali posledné kvapky od Strediska pre švajčiarsko-slovenskú kultúrnu výmenu PRO HELVETIA i od Nadácie otvorenej spoločnosti (Open Society Fund) - Sorosovho centra súčasného umenia (Soros Center for Contemporary Arts). Časť dlhov sa síce splatiť podarilo, ale už nieto ničoho. Teraz s nami možno budú cítiť i štátni zamestnanci, i policajti a postupne všetci s výnimkou vrstvy bohatých, ktorú sa rozhodol vytvoriť akýsi zabudnutý blázon. Ďakujeme im za súcit a celkom srdečne, bez veľkej zlomyseľnosti im ho opätujeme.
 

„Nominácie“

Stoka bola nominovaná v troch kategóriách na cenu Dosky ’98 (najlepšia inscenácia, cena za ré?iu, cena za scénickú hudbu). Hoci sa neskôr zistilo, že nejde o nijaké nominácie (výsledok bol daný súčtom hlasov, teda bol známy pred mesiacom a jeho zatajovanie považujeme za nezmysel), Stoka obstála veľmi dobre. Inscenácia Monodrámy obsadila v kategórii najlepšia inscenácia druhé miesto, v kategórii najlepší ženský herecký výkon bola Lucia Piussi so svojou monodrámou na 9. mieste a Ingrid Hrubaničová sa za svoju kreáciu v inscenácii Tváre podelila o 10. a 11. miesto s Božidarou Turzonovovou, Blaho Uhlár za réžiu inscenácie Tváre dostal Cenu za najlepšiu réžiu, Ľubomír Burgr obsadil 4. miesto za svoju monodrámu, ten istý Burgr obsadil 3. miesto v súťaži o najlepšiu scénickú hudbu (Tváre) a Zuzana Piussi sa v súťaži o najlepšiu scénografiu (Tváre) podelila o 6. a 7. miesto s Milanom Čorbom.

Isteže, poradie, ktoré sme uviedli, nemá oficiálny charakter, je výsledkom mechanického sčítania tak, ako hlavné ceny. Ktovieako by to dopadlo, keby hlasovať mohli len renomovaní teatrológovia a nie novinárky, ktoré dokážu referovať hlavne o tom, ktorý herec s ktorou herečkou sedel po premiére na posedení, alebo kto kedy odišiel z divadla.

Napriek tomu celé nominácie stoja za veľkú pozornosť. Z 21 nominácií boli tri pre neštátne divadlo Stoka, 17 pre štyri štátne divadlá (Astorka, DAB Nitra, SND, DSNP Martin) a jedna pre Vysokú školu múzických umení. Dá sa povedať, že vrcholné diela na Slovensku vznikli v minulej sezóne v týchto šiestich divadelných telesách. Ostatné štátne divadlá (asi 20) sa do tejto elity nedostali. Teda zatiaľ čo z dotácie pre štátne divadlá, ktorá tvorí minimálne pol miliardy slovenských korún (presné číslo nemá občan k dispozícii), vytvorili vrcholné diela len štyri divadlá, z dotácie 0 štátnych korún vytvorilo dve adekvátne diela jedno neštátne divadlo - Stoka.

Vzhľadom na to, že v divadle neexistuje liga ani iný hodnotiaci mechanizmus, možno túto anketu odborníkov s výhradami považovať za najobjektívnejšie kritérium. V demokratickej spoločnosti by sa takéto hodnotenie muselo odraziť i na finančnom ohodnotení zúčastnených telies. Ale na to si budú musieť počkať naši vnuci.

Divadelná Nitra’98

S inscenáciou Tváre sme sa zúčastnili festivalu Divadelná Nitra. Je to festival, ktorý existuje napriek tomu, že si to predstavitelia odchádzajúcej (dúfajme) moci neprajú. 

Pohrobkovia boľševizmu

Ruské divadlo - náš vzor, sme museli uznať po festivale Divadelná Nitra’98. Nielen preto, že doposiaľ všetky hlavné ceny na troch ročníkoch DOSIEK si odniesli napospol inscenácie ruských hier, ale i preto, že inscenácie ruských hier v českých divadlách v réžii ruských režisérov sa tešia obrovskej obľube theatrológov. Napríklad akási takáto režisérka „vystávila pastanóvku“ Strýčka Váňu v nejakom ostravskom divadle. Keď sa v druhej minúte opusu zjavilo slovo Adidas, našinec znervóznel, keď sa potom zjavilo slovo počítač, našinec sa nasral, a keď sa uviedol pád slovenskej koruny natretý mečiarovým spevom, našinec po desiatich minútach odišiel z divadla. (Umelci teda robia Čechova, ale nedôverujú mu a teda ho dopisujú. Načo ho teda robia?! A to je pritom inscenácia, ktorá žne úspechy a ceny na festivaloch v Čechách.) Takže na predstavenie ruského Revízora v českom divadle v réžii ďalšieho Rusa už našinec nenašiel odvahu ísť. A potom mal šťastie, že nemohol vidieť akúsi ukrajinskú inscenáciu, o ktorej aj ten najslušnejší človek na festivale povedal, že je to nechutný gýč.

Takže: štyridsať rokov boľševického panstva zanechalo veľmi slušnú úrodu. Theatrológovia boli vychovávaní v láske k sovietskemu a popri tom i ruskému umeniu. Vedia o ňom všetko. Keď sa v Čechovovi herec na scéne vyserie, theatrológ, pretože pozná hru do detailu, pozná šesťstodvadsaťpäť jej inscenačných tradícií, je okamžite schopný pomenovať alúzie, konotácie, relevancie a odkazy na šesťstodvadsaťpäť inscenačných kódexov a vytvoriť šesťstodvadsatyšiesty. To sa mu píše! Napíše aj tri, štyri alebo päťsto strán, tie mu možno aj zaplatia, a vyjde z toho víťazne.

Chcete získať fošňu? Inscenujte RUSOV!!! (da zdrástvujet!)

Víkend netradičného divadla

Je medzinárodným festivalom, ktorý organizujú dvaja nadšenci Boris Kršnák a Jozef Poliak už desiatykrát. Okrem slávnych divadiel (Semafor, Gunagu, Husa na povázku) a muzikantov (Déczi, Zuby nehty) a iných oných sme tam vystúpili aj my s inscenáciou Tváre, ba dokonca bol aj odborný seminár o Blahovi Uhlárovi pod vedením Nadeždy Lindovskej s účasťou teatrológov Zuzany Hlavenkovej, Jaroslavy Čajkovej, Dagmar Inštitorisovej, Boženy Čahojovej, Karola Horáka a Jozefa Pavloviča.

Organizátor festivalu združenie Nezávislé kultúrne aktivity robí festival celkom bez podpory nášho samostatného štátu. Festival napriek tomu funguje podstatne lepšie ako náš samostatný štát. 

Premiéra Divadla Piki

s názvom Paskudárium bude v Stoke 24. okóbra 1998. Manželia Piktorovci sa tentoraz nechali inšpirovať knihou Dušana Taragela. Je to opäť teleso, ktoré má neštátnu genézu, a napriek tomu dosahuje vynikajúce umelecké, ale i ekonomické výsledky.

Kultúrny rasizmus

Z predchádzajúceho vyplýva, že v súčasnosti sa vedie vojna medzi občanom a štátom. Občan pracuje, platí dane, platí odvody poisťovniam, minimalizuje náklady na svoj život a na svoju prácu a jej výsledky štát, ktorý neplatí ani dane, ani odvody, prostredníctvom „svojich občanov“ rozkráda, rozflakáva, „prerozdeľuje“ a používa na boj proti občanovi. Načo je taký štát?

Predstavitelia štátnych divadiel, ktorí v živote neurobili ani len menej zlú inscenáciu, majú nárok na štátne či mestské dotácie, pretože patria k čistej rase. Predstavitelia neštátneho divadla môžu robiť hypersuperkvalitné predstavenia - je to skrátka iná rasa. Sú to negri. Dostanú hovno! Slovenská kultúra, či vychádza z Cyrila, Metoda, Štúra, Hviezdoslava, Stalina alebo Hornáčka - je rasistická. 

Budeme hrať aj v novembri?

Plán sme vypracovali s rozhodnutím, že ak sa nepodarí získať peniaze na honoráre pre hercov, nebude sa hrať. Lenže herci povedali: „Keď sme vydržali hrať 4 roky za Mečiara, prečo by sme teraz nehrali? Veď máme nádej.“ Áno, máme nádej. To je všetko.

Budeme vôbec hrať? 

15. októbra sa nám začalo v Stoke kúriť a hneď sa aj zistilo, že vykurovací systém podľahol skaze. Lenže ťažko vedieť kde je chyba, a teda, kde by sa mal opraviť. Teraz sa nekúri a hľadá sa chyba. Uvidíme. Tak či tak bude treba na nejaký čas odstaviť krčmu a rozkopať to, čo sme s takými nádejami pred dvoma rokmi zabetónovali.

V pláne máme už aj premiéry

Ako to už býva, koniec fiskálneho roka nás zase zasype „projektíkmi“ neštátnych umelcov. 
Teda:
19. decembra 1998 v sobotu plánujeme premiérovať inscenáciu s názvom DNO,
31. decembra 1998 vo štvrtok plánujeme uviesť premiéru inscenácie PREPAD, po ktorej sa rozlúčime s rokom, do ktorého sme vkladali toľko nádejí.

V auguste Stoka hrala, tak ako od roku 1992 (s výnimkou 1996, keď bola v prestavbe). Týmto aktom vstúpila do deviatej sezóny svojej existencie. 

Zahrali sme trinásť predstavení, jedno predstavenie uviedol ochotnícky súbor Disk z Trnavy a otvorili sme výstavu autoportrétov Dany Makyšovej. Tentokrát sme hrali v rámci Bratislavského kultúrneho leta, čo znamenalo len to, že sme sa ocitli v bulletine kultúrneho leta (už nie na plagáte, lebo to by bolo veľmi drahé), takže o niekoľko bratislavčanov viac ako inokedy mohlo zaznamenať, že hráme aj v lete, ako doposiaľ na Slovensku žiadne iné divadlo. Niektoré predstavenia sme mali vypredané, niektoré nie. Ale žeby neprišiel nikto, to sa nám nestalo. A to naďalej považujeme za celkový úspech.

Treba poznamenať, že predstavenia v auguste (a potom i v septembri a októbri) sme mohli uviesť vďaka grantu od Nadácie na podporu občianskych aktivít. Z toho hľadiska je problematický pre nás november a december, pretože už teraz vieme, že nebudeme mať na honoráre pre účinkujúcich. Závisí teraz od nich, či budeme hrať, alebo nie. Či budú hrať s vedomím, že hrajú zadarmo (za rok 1997 dlhujeme účinkujúcim približne 100.000.- Sk), alebo radšej hrať nebudú. 

Stoka je príliš politická.

Nepovedal to viacnásobný kriminálnik minister vnútra, ale jeden z renomovaných spisovateľov Slovenska, ktorý mal v septembri 98 pokrstiť svoju knihu v priestoroch divadla Stoka. Určite po vyčerpávajúcom boji so svojím svedomím sa rozhodol vykonať tento akt niekde inde pretože: "Stoka je príliš - politická".
Takže pozor! Stoka je príliš politická, ruky preč! Mohlo by vám to poškodiť. Koalícia dosiahla svoje. Poukázala na janičiarov a odpadlíkov. A s tými si neradno začínať. Nikomu. Žijeme predsa v normálnej normalizácii.
Upozorňujeme všetkých, aby dobre zvážili svoje styky so Stokou. Mohlo by vám to poškodiť.

Kriminálnik o OK’98

Vyjadrenie viacnásobného kriminálnika o Občianskej kampani'98 sú celkom v súlade s vládnucou koncepciou. Občan je skrátka tvor, ktorý bráni rozletu vládcov. Ako taký je nielen podozrivý, ale i previnilec. Občan má držať hubu a vládca má vládnuť. Možno sa len domnievať, ako to títo ľudia vyriešia. Nadácie už zdecimovali a uvidíme ako postihnú aj občianske združenia. Faktom ale asi zostane, že na viac ako na hádzanie hrachu o stenu sa nezmôžeme. 
Vládnuca moc má schopnosť skorumpovať drvivú väčšinu národa a to sa jej už i podarilo. 

Volebná kampaň 

prebieha a nestačíme sa čudovať. Umelci čakajú, kto bohatší ich osloví, a keď ponúka málo, tak sa vystatujú, že nebudú nikomu robiť volebnú kampaň, pretože chcú ostať nezávislí. Ale keď príde lepšia ponuka - každá koruna je dobrá. Aj Habera chcel byť najprv nezávislý. Teraz už asi nie. Josef Laufer nás tiež potešil svojím občianskym stanoviskom.
Chceli sme vyzvať všetkých umelcov, aby si rozmysleli svoje styky s nesvojprávnou estévé, pretože všetko nahráva hnitiu. Zľakli sme sa ale...veď to robia všetci!

Morálny fundamentalizmus,

je termín, s ktorým nás oboznámil ktorýsi novinársky funkcionár, a ktorý do našich duší vniesol zmätok. Čo je to? Ak niekto pracuje pre Mečiara a niekto mu to povie - to je morálny fundamentalizmus. Ak mu to nikto nepovie - tak to nie je morálny fundamentalizmus. Morálny fundamentalista je ten, ktorý povie vrahovi, že je vrah, zlodejovi, že je zlodej. Ak žiadame od zamestnancov nesvojprávej STV, aby prejavili svoje občianske stanovisko a prestali participovať na svinstve - je to morálny fundamentalizmus? Veď keby prestali, ako by sa mohli národu prezentovať také zvrhlosti a perverzity ako je to v súčasnosti? A potom: za čias normalizácie všetci držali huby, pretože mohli postihnúť ich, ich manželov, rodičov, deti. Dnes môžu postihnúť len ich, ale nezabránia im nájsť si zamestnanie. Ich rodinných príslušníkov už postihnúť nemôžu. Kde sa berie tá totálna posratosť týchto ľudí. O čo sa boja? Je naozaj ten slovenský národ taká bezcharakterná čvarga?

V septembri bude Stoka hrať (opäť ako je už dlho zvykom) až od polovice mesiaca. Takto si dobiehame dovolenku nevyčerpanú v auguste.
V rámci Občianskej kampane uvedie u nás Staromestské divadlo z Košíc politický kabaret Zamatový mat. Predstavenie chceli pôvodne uviesť v iných priestoroch, ale...

1/ V divadle Astorka - Korzo ‘90 sa od riaditeľa dozvedeli, že: „V žiadnom prípade“,
2/ v Štúdiu S sa dozvedeli, že: „My máme údržbu javiska“,
3/ v tabakovom divadle West mali privysoké finančné požiadavky. 

Napokon uvidia diváci predstavenie v Stoke, pravdaže ak dovtedy nevyhlási najvyšší veliteľ vojsk štatárium. Takže - Stoka je príliš politická.

Markíza anjelov

Udalosti okolo televízie Markíza nás spočiatku vrhli do totálneho zúfalstva. Ihneď sme boli presvedčení, že vládca si prišiel po svoje. Lenže... všetko je asi inak a nikto nevie ako. Vládcov je asi viac, každý niečo chce. Redaktori prisahali vernosť rusku, tak ako dakedy dubčeku. Asi ešte nevedeli že rusk je to isté čo koč. Aj keď všetko nasvedčuje tomu, že to vedeli. Lenže oni sú všetci vyškolení v eštebáckej estévé a tak robia čo môžu. Alebo... čo musia? Čo vlastne robia? Prezentujú svoje občianske postoje, alebo sa trasú o posratý plat?

Nechajme to tak

Áno, nechajme to tak. Nedráždime leva. Lev nemá byť dráždený.
Drážďany, po nemecky Dresden, po latinsky Klitorany.
Stoka sa teší na Vašu návštevu v septembri roku 1998.
A potom, ak dožije zas!!!

Výstava

Od 1. júna si možno v galérii Divadla Stoka pozrieť výstavu obrazov Denného centra občianskeho združenia Most. Výstavu pripravili Ingrid Hrubaničová a Zuzana Piussi. V denníku Sme vyšiel k tejto príležitosti tento článok.

Bratislavské Divadlo Stoka pripravuje v týchto dňoch predajnú výstavu obrazov Denného centra občianskeho združenia Most. Výstavný priestor vo foyeri divadla na Pribinovej ulici bude od 1. júna patriť prácam klientov tejto neziskovej a neštátnej organizácie, ktorá svoju činnosť zameriava na podporu ľudí s dlhodobo zmeneným duševným zdravím, ich rodiny a blízkych. Denné centrum Mosta vo svojich neveľkých priestoroch na Záhrebskej ulici 9 v Bratislave dáva možnosť pacientom po skončení psychiatrickej hospitalizácie začleniť sa na čas do komunity, získať porozumenie, nadobudnúť pocit sebadôvery a užitočnosti prostredníctvom rozmanitých činností. Jednou z nich je aj maľovanie. Svojrázne a citlivé akvarely, ceruzkové a temperové kresby a obrazy, maľované kombinovanými technikami, budú na istý čas v Stoke mostom medzi ľuďmi z Mosta a návštevníkmi divadla a galérie. Vernisážou, ktorú 1. júna o 20.00 h otvorí pani Brigita Trimajová a na ktorej vystúpi skupina Živé kvety, sa mení aj doterajšia koncepcia výstavného priestoru v Stoke. V posledných mesiacoch sa tu často prezentovali obrázky konceptuálneho charakteru, teraz chce divadlo dať priestor výtvarným prejavom, ktoré sú bližšie aj poetike Stoky. Na výstave Mosta budú môcť návštevníci uvidieť a za dobrovoľnú cenu si kúpiť obrazy, ktoré vznikajú spontánne a ktorých tvorba sa v určitých situáciách stáva človeku nevyhnutnosťou, dokonca jediným zmyslom. 

(ih Sme, 29. 5. 1998)

V týždenníku Domino fórum vyšiel pred časom rozhovor Štefana Hríba a Jána Štrassera s hercom Slovenského národného divadla Martinom Hubom. Zdlo sa nám, že sa redaktori nepýtali na najožehavejšie témy súčasnosti a tak sme si ich dovolili osloviť týmto listom:

Vážení Ján a Štefan

Vo Vašom rozhovore s Martinom Hubom v Domine č.20 mi veľmi chýbala otázka:
Festival Májová divadelná Nitra obnovili hudcovi ľudia po štrajku hercov, aby brutálne dali najavo svoju finančnú prevahu. Nezdá sa Vám, že Vaša účasť na ňom, ako aj účasť všetkých štátnych divadiel je potvrdením Hudcových koncepcií Vami samotnými?

Možno aj táto otázka:
Nezdá sa Vám, že by ste sa mali Hudcovi ospravedlniť za štrajk, keďže teraz ste s jeho "reformou" spokojní?

Alebo aj otázka:
Nemáte pocit, že herci, ktorí ešte pred rokom preukázali vysoký stupeň občianskej zodpovednosti dnes preukazujú nemenej vysoký stupeň "občianskej" konformnosti, ktorá nielen pripomína ale priamo kopíruje stav, ktorý u nás vládol za dvadsať rokov totality?

Alebo aj otázka:
Nemáte pocit, že umelci štátnych divadiel, ktorí ešte pred rokom preukázali vysoký stupeň občianskej zodpovednosti dnes celkom stratili kredit, ktorý si "ovlastnili" po 89. roku.

Alebo aj otázka:
Nezdá sa Vám, že človek, ktorý "participuje na praxi s ktorou nesúhlasí" je spolupracujúci s praxou, s ktorou nesúhlasí a teda je aj zodpovedný za výsledky praxe s ktorou nesúhlasí?

Alebo aj otázka:
Nezdá sa Vám, že komunistická sieť divadiel na Slovensku je založená a financovaná komunistami tak ako nesvojprávna STV a teda je určená na udržanie komunistickej moci a to robí a bude robiť dovtedy, kým bude platená komunistami za verejné peniaze?

Vážení Ján a Štefan

Myslím, že tento okruh je závažnejší a bohužiaľ aj aktuálnejší ako členstvo jeho otca v ÚV KSS.

Blaho Uhlár
28.5.1998
 
 

Podľa všetkého, ak sa nič zlého nestane, mala by Stoka začať svoju 9. sezónu dňa 4. augusta 1998 predstavením inscenácie Monodrámy. A ak sa naozaj nič zlého nestane tak by to malo byť 700 - sté predstavenie divadla Stoka.

Drahí priatelia.

Od konca roku 1998 sme na množstvo adries rozposielali naše mesačné informačno-propagačné bulletiny. Zdôverovali sme sa Vám v nich s našími problémami, radosťami i starosťami. Ba čo viac, oznamovali sme Vám naše hracie plány, i to, kto nás podporuje a šeličo iné. Posledné takéto plány sme poslali na február 1998. Potom ale nám dotiekol grant od FCS, a my sme ostali bez oného. Po čase sme si ale povedali, že veď ... internet znesie všetko. A tak ušetríme

Tlač 2000 kusov bilténov..... 5000,- Sk po protekcii

Honorár za sadzbu................ 1000,- Sk

Obálky 600 kusov................. 300,- Sk

Poštovné................................ 6000,- Sk

Eo ipso, plnú p*** (12300) peňazí. A tých dvadsať až tridsať ľudí, ktorí majú prístup k tomuto si to možno pozrú. A ak budú peňáze, roztočíme to zas.

Bol koncert proti mečiarizmu

1. apríla 1998 sa odohral v Stoke Rock proti mečiarizmu. Autor tejto myšlienky Koňýk, spevák skupiny Zóna A, navrhoval, aby sa koncert volal Koncert proti Mečiarovi. Ja som týmto menom nechcel zahnusiť svoj tvrdý disk a presadzoval som termín mečiarizmus, ktorý bol ako fenomén vyslovený na jednom mítingu SDK („zločiny mečiarizmu“), a pomenúva širšie korene tohto javu. Koňýk však doposiaľ opakuje, že sa to malo volať tak ako on navrhoval, pretože to má tú správnu údernosť. A ja sa priznám, že teraz neviem, či mal pravdu, alebo nie.

Blaho Uhlár

Na koncerte sa zúčastnilo množstvo ľudí a pomohol nám dostať sa do takých médií akými sú nesvojprávna STV, ba i denník Slovenská Republika. Na základe tejto reklamy sme dostali i anonymné listy a boli sme nútení podať i trestné oznámenie, pretože sa nám ktosi zo Žiliny (aspoň odtiaľ bol list poslaný) v nesmierrne primitívnom liste vyhrážal dynamitom.

Po tom, čo ďalší slovenský mafián vyletel do vzduchu, vďaka tomuto Nobelovmu výmyslu, čo nikdy polícia nevyšetrí, sa bojíme aj my. Isteže toľko peňazí nemáme, takže náš strach nie je až taký veľký. Ale... Možno aj prepichnuté pneumatiky na aute sú začiatkom.

Príďte na burzy zvukových nosičov.

Každú druhú nedeľu v mesiaci sú v Krčme Stoka Burzy zvukových nosičov. Toto idiotské slovo vyjadruje: kompaktný disk, gramofónová platňa a magnetofónová páska. (Naše deti budú za idiotské považovať niečo iné.) Zatiaľ sa to tu nehmýri predavačmi, ale možno raz... Sú tu aj takí, ktorí predávajú čierne disky. (Veď ani Jemu neprekážajú čierne peňáze.) Lenže... my od nikoho nepýtame ani vstupné, ani poplatok za predajnú plochu, ergo... any sme neny za to zodpovední. My len vytvárame priestor. Veď ale o to v demokracii ide. Né!?!?!?

Príďte na burzy zvukových nosičov!!! Kšeftujte a tešte sa!!!

Prestali sme robiť koncerty a diskotéky.

Áno. To je smutná pravda. Zľakli sme sa. My sme chceli postaviť divadlo. A hoci sú koncerty a diskotéky „lukratívnejšie“ - nebudú. Pri každom koncerte sme sa báli, že niekto rozkope okno, dvere, stenu. Navyše, keď sme našli pod praktikáblami injekčné striekačky - no čo vám poviem - zľakli sme sa. Lichotilo nám, že nás považujú za vynikajúci rockový klub, ale... Radšej menej, ale divadlo.

Boli sme na prvej šnúre.

Divadlo Stoka SA PO SIEDMYCH ROKOCH SVOJHO živorenia odhodlalo absolvovať zájazd po našom krásnom Slovensku. V apríli sme hrali v Trenčíne, meste Matúša Čáka, Žiline, Poprade, Košicoch a Zvolene. Za všetko môže Jožo Poliak, organizátor Víkendu netradičného divadla vo Zvolene, nadšenec pre alternatívne formy kultúry, ktorý zájazd zorganizoval. Určite hlavne preto bolo práve vo Zvolene najviac divákov. Vo Zvolene sma zatiaľ vždy vypredali. 

Hrali sme v Opave

V Opave dvaja nadšenci kultúry (Tomáš Kolek a Michal Škoda - www.breda.cz/vezicka) zorganizovali Festival Slezské cimbuří. V príjemnom bábkovom divadle v Opave sme zahrali Monodrámy. Nebolo plno, ale zdá sa, že rozumeli.

Laco Kerata:
V ÚTROBÁCH KLÁRY

Divadlo KLÁRA sídli v Bazileji. Ich dvaja sympatickí vedúci- riaditelia a režiséri v jedných osobách - Christoph Frick a Jordy Hadereková bývajú v útrobách zvonku neromanticky pôsobiacej fabriky. Ale vo vnútri je romantiky a lásky až až. O svojej práci hovoria Christoph a Jordy zanietene. Veľmi ich zaujalo, keď som im povedal: "Videl som niektoré vaše predstavenia na "vídeu" a veľmi sa mi páčili. Akoby sme my, divadlo STOKA a vy mali niečo spoločné." Po krátkom rozhovore prejavili obrovský záujem hrať na Slovensku. Ponúkli sme im možnosť hosťovať v budove divadla STOKA. Výborne znejú názvy ich predstavení: "POLA", "BÁSNIK, KTORÝ SA PREMENÍ NA ORANGUTÁNA", "KORUNOVÁCIA", atď.

V Bratislave v prvej polovici mája (pravdepodobne ôsmeho a deviateho) sa rozhodli hrať predstavenie "POLA". Je inšpirované výjavmi z vidieckeho Švajčiarska. Toľko sebairónie a inteligentného humoru na jednej kope som už dávno nevidel. Krátke scénky hrané väčšinou vo dvojici, alebo trojici, pri ktorých cítiť bohatosť hereckej tvorby a fantázie. (Ako inak by to v dobrom divadle malo byť?!)

Christoph hovorí, že s prvotným nápadom prichádza vždy on, alebo Jordy. Herci to potom rozpracuvávajú a domýšľajú. Vo fabrike, kde skúšajú a vyrábajú si divadelné pomôcky žijú herci spolu s režisérskou dvojicou od rána do noci. Akoby nebolo treba nikomu hovoriť, čo treba, každý totiž ako si sám od seba robí, čo treba. ( Tiež ako v správnom divadle.)

Hrali už po celom svete. Boli a j v Mexiku a dokonca rozveseľovali divákov aj v Pakistane. Hneď som si vypýtal adresu organizátorov Lahórskeho festivalu, veď v Pakistane STOKA ešte nebola. Alebo si len nepamätám?

Divadlo KLARA vzniklo tak, že sa stretli niekoľkí ľudia (v divadle je to asi nevyhnutné) a dali dokopy predstavenie KLARA. Hrali ho a hrali a stále si mysleli, že keď ho dohrajú, tak sa rozídu. Ale neurobili to dodnes. Niekoľkí členovia sa obmenili. Sú takí, ktorí hrávajú aj v úplne iných divadlách a vracajú sa stále do KLARY. Asi ju majú radi. Dúfam, že ich láska k divadlu naozaj dovedie aj na Slovensko. Dôležité je, že naozaj veľmi chcú a veľmi sa tešia na slovenského diváka. Som presvedčený o tom , že ho slovenský divák nesklame.

(Článok vyšiel v Divadlo v medzičase (http://www.gratex.sk/divadlovmedzicase)- marec 1998, tretí ročník, prvé číslo.)
A vskutku, 8. a 9. mája 1998 v Stoke Divadlo Klara zahralo predstavenie Pola v Stoke.

Chystá sa premiéra súboru DISK

A bude v júni 1998, dňa 19. v piatok a bude sa volať FORHAUS. Príďte, alebo nie. Veď ako chcete. (Žalostná humoreska. Podobenstvo zo života velikána v duchovnej emigrácii. Scenár a réžia: Dušan Vicen. Dramaturgia: Jožo Koleják. Hudba: Ľubomír Burgr. Kostýmy: Zuzana Piussi. Choreografia: Dušan Nebyla. Účinkujú: Daniela Gudabová, Ján Rampák, Jana Albertová, Milan Brežák, Zlatica Kazimírová, Ivan Kazimír, Peter Klampárik, Pavol Lančarič, Martina Niedlová, Marta Rávesová, Ladislava Šimková, Katarína Tibenská.)

Ak všetko dobre pôjde tak 29. mája 1998 by sme mali zahrať 70. reprízu inscenácie Kolaps. Bola to prvá premiéra súboru Stoka dňa 23. marca 1991 v klube Čierny Havran. To boli časy takmerdemokracie, keď ministerskí úradníci dokázali rozpoznať projekty hodné a nehodné podpory. Nás podporili - hlavne vďaka Václavovi Mackovi - vtedy riaditeľovi odboru umenia na ministerstve kultúry. Určite netušili, že po siedmych rokoch budú môcť to predstavenie vidieť živé.