Týždeň kultúrneho dedičstva

   Bol názov posledných predstavení Divadla Stoka v jeho nezávislom priestore na Pribinovej ulici.

 Hoci sme ho inzerovali pomerne zavčasu, ukázalo sa ako vždy, že jednoducho nevieme urobiť tú správnu propagáciu. Napokon bol záujem obrovský, možno, že by sme vypredali tie predstavenia aj dvakrát.

Posledný krát hrať predstavenie nie je neznámy pocit. To sme už zažili. Ale hrať ho posledný krát v divadle, ktoré sme si rokmi vybudovali, starali sa oň a platili takmer všetky možné náklady je pocit omnoho blbší.

 

Záber hľadiska od režijného pultu pred predstavením Komisia.

Záber zo šatne pred predstavením Gala.

   Predstavenie Z diaľky, 21. februára 2006 bolo 51. reprízou a 1019-tym predstavením divadla. Komisiu sme hrali štyridsiaty šiesty krát, Gala tridsiaty a Strata mala osemnástu reprízu, čo bolo aj jej derniérou (pretože si nevieme predstaviť, kde by sme mohli postaviť tak komplikovanú a netypickú stavbu) a zároveň to bolo 1022 predstavenie divadla Stoka.
   A hoci sme divadlo, na záver sme dali koncert kapely Živé kvety. A všetky slová Lucie Piussi (Čakám, kým táto chajda spadne, Sloboda je to, čo ťa najviac irituje, Tak povedz, že je koniec a mnohé iné) rezali dosť hlboko pod kožu.
   V divadle sme mali veľkú radosť, keď sme v marci 1992 v ňom hrali prvé predstavenie, tak isto ako v roku 1997, keď sme uviedli predstavenie po rekonštrukcii. Teraz sa to tak nazvať nedalo.