Pred vchodom do kancelárie Združenia Stoka kedysi dávno stál strom, ktorý príčinliví pracovníci Zaresu vysadili, obrúbili dlaždicami a okolo nich uložili pracovníci iných mestských komunistických služieb asfalt. Niekedy neskôr strom zdochol a ostala štvorcová plocha hliny. Na hline zvykne rásť všelijaká háveď. Okrem trávy i všakovaká burina, ako to už vo svete býva.

   Jedného dňa som si zaumienil, že vyženiem burinu preč, aby sme mali meter štvorcový peknej zelenej trávy pred kanceláriou. 

   Najprv som surovo vymedzil tráve miesto, ktoré jej patrí. Ona má totižto schopnosť sa rozrastať do šírky. Nafúka na ňu prach, lístie, naprší a zrazu sa rozrastá do okolia i na asfalt. Je to preto, lebo je životaschopná. Vyrastie i na asfalte. A tak namiesto štvorca vymedzeného komunistickými zamestnancami (aké je to úžasné), už bola rozrastená v nepravidelnom tvare po chodníku. To som jednoducho zrušil.

   Potom som začal trávu strihať. Lebo som počul, že trávu strihať treba. Kedysi dávno na Hlase Ameriky nebohý Černák (alebo Čermák) mal príspevok o anglickom trávniku. Doteraz ma dojíma postreh kohosi, kto sa pýtal kohosi, kto pestuje anglický trávnik, že čo treba robiť, aby sa taký anglický trávnik dal vypestovať. Odpoveďou bolo, že nič, len strihať a polievať. A ako dlho sa musí taký trávnik strihať a polievať, nasledovala otázka. Sto rokov, pane, sto rokov.

   S takouto výbavou z mladosti som sa pustil do strihania trávy. Použil som kancelárske nožnice. Iné neboli. Dá sa to aj s nimi. Pravdaže, je to namáhavé, bolia prsty a je to málo efektívne. Ale ako vravia debili: "Dobrá vôľa všetko zdolá". Zdolala. (Krstný otec divadla Stoka, Dušan Dušek, mi rozprával, že kdesi v Anglicku videl záhradníka, ktorý po ostrihaní trávy vzal do ruky nožnice a dočisťoval prácu stroja. Vtedy som sa celkom prestal hanbiť, hoci na mňa poľské deti veľmi posmešne neraz pokrikovali. S kancelárskymi nožnicami som strihal trávu.) Tráva bola ostrihaná asi do výšky jedného centimetra. Z mladosti viem i to (alebo tuším), že wimbledonský trávnik má výšku 3 milimetre, ale to som si v svojom súkromnom wimbledone dosiahnuť netrúfal. Načo? Malé, ale naše. Presnejšie - väčšie, ale naše. Podarilo sa. Tráva bola ostrihaná. A potom sa začalo - 

   Likvidácia buriny

   Musel som sa skloniť, kľaknúť na kolienko a vytrhávať burinu. Bola to ťažká práca. Buriny bolo veľa. Ale dá sa. Ona je totižto strašná kurva. Napokon, ako sa na burinu patrí. Ona nerastie rovno, ako tráva, ona rastie zákerne. Ona rastie okolo trávy a až na určitom mieste vytrčí tú svoju komunistickú papuľu. Ak ju ujebete tam, ona sa vám môže len vysmiať, lebo jej koreň je niekde celkom inde. A tak musíte hľadať. Musíte nájsť jej koreň.  Musíte ísť po jej stonke (?), až nájdete jej koniec. Jej koreň. A tam!!! ho musíte ujebať. Lebo tam sa ona živí. A takto sa natrápite (ale zas tak veľa práce to nie je) a máte čistý trávnik. Trávnik, kde rastie tráva a má aj svoju fazónu.

   A tu zrazu - by ste neverili - burina, s ktorou ste mali toľko problémov, je stratená. Vy striháte trávnik. A burina zrazu nestačí dorastať. Zrazu je v piči. Nemá na to!  Žasnete. Ona je v defenzíve! Po čase nájdete nejaký burinný korienok, ktorý sa vás zdvorilo pýta: Môžem? Môžem si tu zložiť hlávku? A vy, ak máte zdravého ducha, jej poviezte: Piču!!! Zmizni! A vyhodíte ju z fleku. Tu neslobondno byť kompromisný. 

   A ste vybavený. Teraz čakáte. A na mieste, kde bola neplodná chrasta, po čase vyrastie trávička. Tú trávičku ste nezasadili vy. Nik ju tam nenasial. Tú trávičku poslal pánboh. Nemuseli ste to celé rozkopať. Tú trávičku ste nemuseli ísť kúpiť za štátne peniaze do Anglicka i so svojimi frajerkami a ani zaplatiť kamarátovej firme, aby to privezené semeno za veľké (pravdaže cudzie) peniaze zasiala. NYJE! Tá trávička tam narastrie, lebo ste jej vytvorili priestor, lebo ste jej pomohli, lebo ste ju neubili, nevykopali. A tak trávička rastie. 

   Potom treba len polievať, strihať a zametať z nej lístie, papiere. Problém je psie hovno. Psy rady serú na trávu. Pokiaľ je to hovno suché, ľahko ho metlou vymetiete preč. Ak je však hovienko pekne masnučké, musíte si natiahnuť na ruku igelitové vrecúško, hovienko pekne z trávy vytrieť (pozor, aby sa vrecúško nerztrhlo) a niekam ho jebnúť. Potom je najlepšie prúdom vody zmyť zvyšky hovienka našich miláčikov. 

   A trávička rastie.

   ALE!!!

   Neverili by ste, ale miesto, kde sa raz vyšťal pes je ako obliate kyselinou. Na druhý deň tam tráva zožltne a - zdochne. Skape. Isteže, po dvoch troch týždňoch si príroda a pánbožko poradia i s prími šťankami (šak ich stvorili) a trávička začne zase rásť, ale medzitým sa iný pes vyští na iné miesto a tak peknú trávnatú plochu na tomto mieste jednoducho nedosiahnete. Furt je niečo ošťaté.

   Riešenia sú rôzne. 

   Možno existuje nejaký chemický postrek, ktorý šťaniachtivých psov odpudí. 

   Možno to obohnať nejakým plotom, aby sa k tomu psy nedostaly. To je ale kokotina, veď by to zavadzalo, ľudia by sa potkýňali.

   Takže najlepšie riešenie je - vykopať trávu a buď to zaasfaltovať, alebo vydláždiť, alebo vybetónovať. To sú však všetko príliš drahé postupy. 

   Vykopeme to a bude tam taká istá udupaná hlina ako inde. A bude!!!

Toto je fotografia tej trávy. A tie miesta bez trávy sú ošťaté psami.