Stoka oslavovala piatok 19. 3.1999 svoje VIII. narodeniny. Narodeninové oslavy! To sa vždy zíde veľké množstvo ľudí, kričia, nedá sa porozprávať a oslávenec, pokiaľ sa hneď neožerie, nutne musí trpieť, a mne je ho potom ľúto, a to neznášam. Ale ešte horšie sú svadby. V Stoke chvalabohu oslavovali prácou. Zahrali (Poszony sentimental orchestra), zaspievali, primäli k zamysleniu, pobavili a tak. Potom sa až pilo.
 Poteší už holý fakt, že toto divadlo zázrakom prežilo všetky búrlivé časy a stále dokazuje, že má zmysel sa biť. Má svoje publikum, svoju "filozofiu". Na Slovensku nemáme veľa divadelných zoskupení, ktorých spája názor a ktorú sú ľudsky homogénne. Alebo tak aspoň pôsobia navonok. Ľudia-osobnosti vzájomne prepojení práve takýmto nedeklarovaným putom, ktoré je ale jasne čitateľné z javiska, sa málokedy stretávajú okolo vatry a spoločne sa hrajú. Je úžasné, ak to dokonca niekoho zaujíma, ba to aj potrebuje. Čo viac chcieť? Na prijímačkách na VŠMU uvádza veľké množstvo uchádzačov práve Stoku ako pre nich najpodstatnejšie divadlo! Blaho, blaho-želám Ti k týmto Vašim možno najpodstatnejším výsledkom...
 Po dlhej absencii v hľadisku Stoky som zistil, že nie je vôbec jednoduché sa do nej dostať. To tiež poteší - divadlo bez divákov je smutná inštitúcia. Mal som našťastie po protekcii odložený lístok. Mnoho známych ani neprišlo z obavy, že by sa nedostali. A diváci naozaj pokryli všetky zasadnuteľné plochy tak, že by už ani špendlík neprepadol. A keďže publikum Stoky je s hercami viac-menej kompaktibilná generácia, niet čo vysvetľlovať, iskra komunikácie preskočí takmer okamžite.
 "Dekompozícia"- tento vlajkový pojem Stoky na javisku zatiaľ nevymrel a "skladačka" všetkých žánrov a druhov do jedného (S)toku neustále tečie. Apropo interpréti: nedá sa povedať, že boli vždy 100%-ní. Ale ani to nechýbalo, dokonca v niektorých okamžikoch pôsobili ich náhodné zlyhania ako elektrina do divákov. Všetkých protagonistov Stoky spája jedna drobná vec - sú v nadhľade nad sebou a nerobí im problém zhodiť tú ťažko získanú vážnosť civila. Do Stoky by mali povinne chodiť účinkovať všetci, ktorých banalita života zožiera za živa. Jemnosť hrubého, hrubosť jemného, to sa mi na piatočných účinkujúcich páčilo. Divadlo je úžasná ustanovizeň, chodíme sa do nej pozerať na nás samých, vdychovať obraz reality, ktorú my sami žijeme. Čudné, však? Radikálni divadelníci sa radi opájajú vkladaním čo najživšej reality na javisko. Každá generácia divákov si nanovo zažije svoje reálne autá, reálne zvieratá, reálny sex a v neposlednej miere skôr či neskôr aj reálnu nudu. Tú väčšinou nevkladáme na javisko úmyselne, i keď kto vie. Stoka svoj boj s nudou zatiaľ vyhráva... That's FINE