|
MAREC 1999 Dňa 5. februára 1999 vzniklo neformálne Združenie nezávislých divadiel, ktoré založili tieto divadlá: Divadelné štúdio ACTORES Rožňava, Divadlo GUnaGU Bratislava, Divadlo Piki Pezinok, Radošinské naivné divadlo Bratislava, Staromestské divadlo Košice, Združenie Divadlo z Pasáže Banská Bystrica a Združenie Stoka Bratislava. Nové Združenie vydalo toto vyhlásenie: Združenie nesúhlasí s doterajšou diskrimináciou a žiada o spravodlivé rozdelenie už vyčlenených finančných prostriedkov určených pre profesionálne divadlá z rezortu Ministerstva kultúry Slovenskej Republiky. Nezávislé divadlá už roky vytvárajú pôvodnú umeleckú tvorbu, prispievajú k rozvoju národnej kultúry, objektívne preukázali svoje umelecké opodstatnenie a úspešne reprezentujú slovenskú kultúru. Z týchto dôvodov Združenie nezávislých divadiel žiada o zrovnoprávnenie s ostatnými profesionálnymi divadlami. Ľuba Blaškovičová, Viera Dubačová, Viliam Klimáček, Róbert Kobezda, Ľubomír Piktor, Stanislav Štepka, Blaho Uhlár K vyhláseniu sa pridalo i Divadlo a. ha Bratislava. Združenie vzniklo s hlavným cieľom – cieľom sebazáchrany zakladajúcich subjektov. Aj keď sotvakto zapochybuje o tom, či napr. Radošinské divadlo prežije nasledujúci rok, neznamená to, že nemá problémy tak ako všetky ostatné subjeky. Napríklad GUnaGU hrozí každú chvíľu, že bude musieť opustiť priestor, v ktorom hráva, a či to bude z hygienických, technických alebo reštitučných dôvodov je vo výsledku celkom jedno. Združenie Stoka sa stalo celkom reálnym kandidátom na vyslovenie nedôvery od dodávateľov energií a boriace sa s dlžobami môže celkom jednoducho prísť o svoje doterajšie istoty. Mestské kultúrne stredisko už pomaly tiež prestáva trpieť Štúdio ACTORES a hrozí mu prechod na celkom amatérsku bázu. Je tu však aj druhý aspekt vzniku Združenia nezávislých divadiel. Tým je nespokojnosť s kultúrnou politikou samostatnej slovenskej republiky. Myšlienka štátnych divadiel sa začala realizovať po vojne počas komunistickej neomylnej vlády. Štát, ktorý pre seba nakradol všetko, čo vzniklo na tomto území, si mohol dovoliť byť štedrý a pohodiť malé sústo umelcom. Tak postupne vznikala sieť štátnych divadiel - divadiel, ktorých existencia bola štátom garantovaná, pravdaže za predpokladu lojálnosti voči štátnej moci. V priebehu päťdesiatich rokov (posledných desať rokov nevynímajúc) sa na tomto modeli nič nezmenilo. Divadlá postupne vznikali, dobrí kamaráti vždy ukradli nejaký kus spoločného majetku pre svojich kamarátov z divadelnej štvrte alebo aj rovno sami pre seba, legislatíva sa nemenila a tzv. sieť štátnych divadiel bujnela ako nádor. Dnes je to záťaž, o ktorej každý predstaviteľ štátnej moci v intímnom rozhovore otvorene povie, že je neudržateľná, ale vo verejnom vystúpení sa tomu vyhne. Podľa našich vedomostí stojí táto sieť našu rozkradnutú a chudobnú republiku okolo pol miliardy Slovenských korún ročne. (Presné číslo sme sa na MK SR nedozvedeli.) A táto polovica miliardy nenaplní ani jeden festival ročne kvalitnými inscenáciami. Ide teda jednoznačne o mrhanie finančnými prostriedkami. A tak sa deje každodenne a každoročne, že divadelné kolektívy, ktoré dlhodobo vykazujú neschopnosť vytvoriť skutočné umelecké dielo, sú každoročne a každodenne dotované finančnými čiastkami na produkciu podpiemeru. Je to ako v priemysle, keď štát dotuje krachujúci podnik, je to syndróm socializmu. Tento syndróm nesie aj svoju druhú stranu – štátne divadelné kolektívy, ktoré preukazujú vysoký stupeň tvorivosti, ktorých produkcia napĺňa divadelné festivaly a teatrologické časopisy, sú dotačnou politikou ohodnotené rovnako. Za svoju kvalitu môžu čakať len takú dotáciu ako pred rokom alebo možno aj menšiu. Táto komunistická rovnosť podväzuje prirodzené prostredie, vedie k nezáujmu a zotrvačnosti. Bohužiaľ, slovenská kultúrna politika takouto zostáva dodnes. Každý rozhľadený ekonóm vie, že štát patrí medzi najhorších správcov majetku. Vznik Združenia nezávislých divadiel je teda nielen úsilím o vlastné prežitie, ale upozorňuje svojou existenciou na nevyhnutnosť racionalizácie vynaložených prostriedkov. Je úsilím o vytvorenie prirodzeného tvorivého prostredia, kde bude odmeňovaná kvalita a nie nekvalita. Je jednoducho úsilím o rozvoj divadelnej kultúry na Slovensku. Ale je tu aj tretí aspekt vzniku tohto združenia. Všetky združené divadlá vznikli (síce každé iným) tým najprirodzenejším možným spôsobom, vznikli zdola, vznikli z túžby ich členov realizovať sa v oblasti divadla, priniesť do divadla niečo nové, čo im neumožňoval priniesť súčasný systém riadenia. Impulz k ich vzniku sa teda zrodil v tvorcoch samých, oni sami boli iniciátormi i tvorcami najprv jednotlivých inscenácií a potom aj inštitúcií. Tvorcami inštitúcií, ktoré nemali inú úlohu len napomáhať už existujúcej tvorivej činnosti. Tieto inštitúcie neboli založené inštitúciami, štátnymi alebo mestskými. Tieto inštitúcie boli založené občanmi. A tu je ten tretí, z určitého hľadiska možno najdôležitejší aspekt: aspekt občiansky. Svojho času vzrušila verejnosť diskusia o štátnom a cirkevnom školstve. Diskusia otriasla vládnou koalíciou, dokázala spojiť časť koalície s opozíciou. Nech tento problém vnímame akokoľvek nemôžeme nepostrehnúť polaritu myslenia súčasných politických špičiek. Je len štát a je cirkev. Tercium non datur. Nič tretieho nejestvuje. Divadlo asi nie je natoľko zaujímavým médiom, aby sa oň usilovali aj cirkvi. Ukázalo sa však, napriek všetkému, médiom, o ktoré má zopár občanov záujem. Chcú ho robiť a dokázali, že to vedia. Vedia to robiť dokonca lacnejšie ako štát. Chcú ho robiť vo viere, ktorá na našom území nesie automaticky prívlastok naivná, ale vo vyspelých štátoch je samozrejmosťou. Divadlá zoskupené v novom združení dokázali svoju životaschopnosť tým najjednoduchším a najrukolapnejším dôkazom – prežili. Prežili obdobie, ktoré sa stalo hrobom iných spolkov, ktorým sa energia dodávala zvonku (napr. štátnymi dotáciami) a nie znútra. V programovom vyhlásení vlády sa okrem iného dočítame: Vláda zabezpečí právo občana na kultúru, dostupnosť kultúry pre všetkých obyvateľov a vytvorí podmienky na tvorivú sebarealizáciu každého občana. Vláda bude rozvíjať kultúru v demokratickom prostredí, zachovávať a podporovať jej rozmanitosť, názorovú, inštitucionálnu i ekonomickú pluralitu v profesionálnej, neprofesionálnej, štátnej aj neštátnej sfére. Vláda vytvorí podmienky pre viaczdrojové financovanie kultúry v rámci štátneho, samosprávneho a súkromného sektora. Programové vyhlásenie vlády SR IV.3.F. Kultúra Ak súčasná vláda, ktorú sme volili preto, lebo sme volili zmenu, chce dodržať svoje programové vyhlásenie, musí urobiť niektoré systémové kroky na zabezpečenie prístupu občana, neorganizovaného nijakou zložkou štátnej či samosprávnej jednotky, ku kultúre, k možnosti jej tvorby aspoň s minimálnymi istotami. V Bratislave, dňa 17. februára 1999.
Na podnet riaditeľky tlačového odboru Ministerstva kultúry SR M. Sedlákovej sa rozhodol prijať predstaviteľov združenia minister kultúry Milan Kňažko. Odohralo sa to dňa 22. februára 1999, ale minister kultúry sa ospravedlnil, pretože sa zúčastnil na mimoriadnom zasadaní vlády o štátnom rozpočte. V. Dubačovú, V. Klimáčka, S. Štepku a B. Uhlára prijal Štátny tajomník M. Gacík a generálna riaditeľka sekcie umenia Darina Kárová. Informovali, že v súčasnom chystanom rozpočte nebudú pre neštátne divadlá vyčlenené žiadne peniaze. Tento krok má ministerstvo v pláne na divadlá platené minimálne rok 2000. Št. tajomník však pripustil možnosť pri polročnej úprave rozpočtu. Jediné štátne zdroje sú Štátny fond kultúry Pro Slovakia či grantový systém ministerstva pre občianske združenia. Náš odhad, že štátne divadlá stoja našu republiku pol miliardy korún, sa ukázal nepresný – štátne divadlá sú ešte drahšie, je to takmer šesťsto miliónov Slovenských korún. (Osem a pol miliónová požiadavka neštátnych divadiel sa sem, pravdaže, nezmestila.) V súčasnosti sú tieto divadlá platené minimálne divadlá platené minimálne – ministerstvo teda platí len existenciu štátnych kolosov, nie umeleckú tvorbu. Na iné druhy umenia (film, výtvarné umenie) idú zo štátneho rozpočtu len zlomky tejto sumy. Na našu otázku, či ministerstvo hodlá túto nespravodlivosť riešiť zrušením divadiel, ktoré dlhodobo nevykazujú umelecké výsledky, sme sa dozvedeli, že na to niet na ministerstve žiadnej sily a navyše sa chystá presunutie všetkých divadiel (s výnimkou SND) pod správy krajov. Naše voľby teda nedopadli dobre. Volili sme zmenu, máme kozmetickú úpravu. Štát naďalej podporuje zdochýňajúce kolosy, tak ako to robil 50 rokov. (Niet nijakého dôvodu sa domnievať, že sa tak nedeje aj v hospodárskej oblasti.) Prísľub ministra o riešení tohto problému môžeme vziať vážne, ale... Je zjavne podmienený nádejou, že v budúcom roku vplynie do štátneho rozpočtu viac peňazí. Volili sme zmenu, máme kozmetickú úpravu. Štát naďalej podporuje zdochýňajúce kolosy, tak ako to robil 50 rokov. (Niet nijakého dôvodu sa domnievať, že sa tak nedeje aj v hospodárskej oblasti.) Prísľub ministra o riešení tohto problému môžeme vziať vážne, ale... Je zjavne podmienený nádejou, že v budúcom roku vplynie do štátneho rozpočtu viac peňazí. To však nie je isté. zpočtu viac peňazí Ministerstvo teda problém občianskeho hnutia vo svojom rezorte odložilo na budúci rok, do budúceho stororčia a mnohí tvrdia, že i do budúceho tisícročia. Ministerstvo teda podlieha zvykovému právu – plytvaniu štátnymi prostriedkami. vážne, ale... Je zjavne podmienený nádejou Ministerstvo napĺňa kultúrnu politiku stanovenú komunistickým režimom. divadlá platené minimálne To skutočne nebolo divadlá platené minimálne vo vládnom programe súčasnej vlády. Nepodpísané texty
spáchal B. Uhlár.
Viete, že:
Štátny rozpočet SR bol v 1995
roku 167 400 miliónov korún (167 miliárd)
FEBRUÁR 1999 Združenie nezávislých divadiel Dňa 5. februára 1999 vzniklo neformálne Združenie nezávislých divadiel, ktoré založili tieto divadlá: Divadelné štúdio ACTORES Rožňava, Divadlo GunaGU Bratislava, Divadlo Piki Pezinok, Radošinské naivné divadlo Bratislava, Staromestské divadlo Košice, Združenie Divadlo z Pasáže Banská Bystrica a Združenie Stoka Bratislava. Združenie nesúhlasí s doterajšou diskrimináciou a žiada o spravodlivé rozdelenie už vyčlenených finančných prostriedkov určených pre profesionálne divadlá z rezortu Ministerstva kultúry Slovenskej Republiky. Nezávislé divadlá už roky vytvárajú pôvodnú umeleckú tvorbu, prispievajú k rozvoju národnej kultúry, objektívne preukázali svoje umelecké opodstatnenie a úspešne reprezentujú slovenskú kultúru. Z týchto dôvodov Združenie nezávislých divadiel žiada o zrovnoprávnenie s ostatnými profesionálnymi divadlami. Ľuba Blaškovičová, Viera Dubačová, Viliam Klimáček, Róbert Kobezda , Ľubomír Piktor, Stanislav Štepka, Blaho Uhlár Združenie nezávislých divadiel zvoláva tlačovú besedu na 17. februára 1999 o 10 hodine v divadle Stoka. Kontakt: B. Uhlár
Stoka je na tom od roku 1996 zatiaľ finančne najhoršie Nadácia, od ktorej sme podľa dohody z mája minulého roku mali dostať príspevok na mzdy základného manažmentu (organizačný pracovník, administratívna sila, technik, bezpečnostný technik a účtovné služby), nečakane posunula uzávierku o tri mesiace, od samostatnej republiky ak vôbec niečo očakávať možno, tak najskôr v máji, a za minulý rok nám prišiel nedoplatok za elektrickú energiu vo výške osemnásťtisíc korún. Že pre hercov nemáme ani korunu, o tom sa zmieňovať samozrejme ani netreba. Čiže ak neuprosíme predstaviteľov Dopravného podniku Bratislava, aby nám pozhoveli s platbami za dodávku energií, budeme veľmi pravdepodobne bez elektriny. Takže po Dne nasledoval Prepad, presne tak ako sme si to naplánovali. A skúste sa odraziť od prepadu! Ešteže už máme po voľbách. Tak sme sa rozhodli, že v marci už zahráme len štyri predstavenia, pretože nehodláme zvyšovať dlh a pokračovať v sebavykorisťovaní. Grotowski O jeho smrti sme sa dozvedeli z českých denníkov. Naše si všímali smrť mága celkom iného druhu. Ale už len to, že Grotowski študoval v Moskve (Stanislavského i Mejerchoľda), hlavne metódu fyzických akcií, by mal byť dostatočný dôvod na to, aby túto udalosť reflektovala i slovenská teatrológia. Ale možno, že sa už začíname orientovať iným smerom. Čítanie o jeho „chudobnom divadle“ nás v časoch úspešnej totality privádzalo do nejasného vytrženia. O jeho inscenáciách v Divadle laboratórium a metódach hereckého tréningu sme dokázali dlho diskutovať, hoci sme ich nikdy nevideli. Poniektorí sme i začali pracovať jeho metódou, ale skôr než sme niečo urobili, stihli sme sa pohádať, kto z nás ju lepšie ovláda. V roku 1986 som mal možnosť navštíviť múzeum tejto osobnosti vo Vroclave. Malo charakter svätyne, kde nás kňaz tejto cirkvi (brada, okuliare, intelektuálny výraz) zasvätil aspoň do povrchu tejto viery, poukazoval nám niekoľko relikvií (topánky, husle, košeľa), ktorých sa dotýkali svätcove ruky, a potom nám premietal rozhovory guru s francúzskymi teatrológmi a herecké cvičenia. Po hodine celkom slušnej nudy som v sebe prekonal hanbu, vstal som z kostolnej lavice a vyšiel na čerstvý vzduch. Kolegovia, ktorí majú hranicu nudy trochu ďalej ako ja, mi neskôr prezradili, že po mne postupne svätyňu opustili i zahraniční návšetvníci. Združenie združení V divadle Stoka sa dňa 5. februára 1999 o 13. alebo o 16. hodine (ešte sa nevie) stretnú zástupcovia nerozpočtových divadelných subjektov (pozvaní boli: Actores - Rožňava, Asociácia Divadelná Nitra, Asociácia súčasného divadla – Bratislava, Divadlo Aha - Bratislava, Divadlo Piki - Pezinok, GunaGU, Radošinské naivné divadlo, Staromestské divadlo - Košice, Združenie Divadlo z pasáže - Banská Bystrica, Združenie Stoka a Teatro Tatro Nitra). Predstavitelia týchto spoločností budú uvažovať o tom, či sa im môže podariť spoločnými silami narušiť päťdesiatročnú tradíciu štátneho kultúrneho rasizmu na Slovensku. V MFDNES zo dňa 20.1. 1999 sme si prečítali tento článok: Slovenská divadla dorazí do Prahy v silné sestavě P r a h a - Devět představení v provedení sedmi souborů nabídne čtvrtý ročník festivalu Slovenské divadlo v Praze, který se uskuteční na scéně paláce Adria od 8. do 14. února. „Předprodej jsme zahájili začátkem týdne a většina vstupenek na Štúdio S, Slovenské národní divadlo a Radošinské naivné divadlo okamžitě zmizela,“ uvedla Hana Heřmánková, manažerka Divadla Bez zábradlí, které v Adrii působí. S výběrem nejlepších titulů slovenské produkce z poslední doby pořadatelům pomáhali dramaturg a režisér Martin Porubjak, ředitel bratislavského Divadelního centra Oleg Dlouhý a režisér Roman Polák. Přehlídku zahájí Divadlo Astorka-Korzo ‘90 právě s Polákovým nastudováním Gorkého hry Scény z domu Bessemenovových - Měšťáci, kterou slovenská kritika ocenila jako nejlepší inscenaci minulé sezony. Zora Kolínská a Boris Farkaš navíc za výkony v této produkci získali ceny za nejlepší herecké výkony. Poprvé se pražskému publiku představí jedna ze soukromých scén - Divadlo West, jež nabídne komedii Mandarinkový pokoj od Roberta Thomase v režii Ľubomíra Vajdičky. Mezi nováčky festivalu patří také Východoslovenské státní divadlo Košice, jež uvede černou komedii Ivana Holuba Pohřeb. Radošinské naivné divadlo přiveze hru Stanislava Štepky Ako som vstúpil do seba, jež měla premiéru u příležitosti loňského pětatřicátého výročí existence souboru. A Divadlo SNP z Martina, které se řadu let drží na špičce slovenské scény, představí hru Gábora Görgeye Chodí Pešek okolo. „Jde o první a myslím, že dodnes nejlepší maďarskou absurdní hru,“ soudí kritik Géza Hizsnyan. Za jeden z největších magnetů přehlídky označila Hana Heřmánková Štúdio S s francouzskou komedií Yasminy Rezy Kumšt, v níž po boku Milana Lasici a Mariána Labudy účinkuje slovenský ministr kultury Milan Kňažko; ta na festivalovém programu figuruje již podruhé. Pražskou přehlídku uzavře Malá scéna Slovenského národního divadla s Křehkou rovnováhou Edwarda Albeeho v režii Petera Mikulíka. (zat) Po prečítaní článku budú musieť slovenskí teatrológovia prehodnotiť svoje doterajšie kritériá. Móda V týždenníku Domino fórum (2/99) sme sa dočítali:
Doba sa zmenila, no Stoka je stále rovnaká. Len čo niečo radikálnejšie vybočí (napríklad Pitínskeho réžia Komory), zmizne to z repertoáru. Schopnosť spoľahnúť sa na seba samých, uzatvoriť sa do seba umožnila prežiť najhoršie časy. Lenže teraz už Stoku začal podporovať aj štát. Kto to len povedal? Namáhavosti pohoria sú za nami. Teraz nás čakajú namáhavosti rovín. Stoka už vyšla z módy, no má šancu stať sa dobrou klasikou.“ Nuž, my dobre vieme, že za komunizmu bolo lepšie. Povážte - rožok stál tridsať halierov, lístok autobusom do Viedne päťdesiat korún. Ale že nám to povie mienkotvorný týždenník, to sme teda nečakali! Rovnako nám je podozrivá obava – čo bude, keď nás nebodaj podporí štát (čo bolo vlani v hodnote 100 000 Sk). Zdá sa nám, mierne povedané, surové, ak niekto umierajúcemu od hladu nepodá jablko z obavy, že by sa prejedol a umrel. Milá Anička, mrzí ma, že na premiérach Stoky stretávaš už len zopár „skalných“, mrzí ma, že už v Stoke netancuješ a nediskutuješ do rána, mrzí ma, že ti tento pocit potvrdili aj tvoji známi, ale vieš, Anička, poviem ti to rovno, je to váš problém. Odchádzate, starnete, bohatnete, stretávate sa inde - Stoka už nepatrí k vám. Ste diváci, milovníci, niektorí ste BOLI milovníci, to je skoro, ako keby ste BOLI milenci. Už nie ste. Keď si začala chodiť do Stoky a Stoka práve začínala, mala som ja 19 rokov a väčšinu našich návštevníkov tvorili moji rovesníci. Teraz mám 27 a moji rovesníci to už nie sú! Spomínam s nostalgiou na časy „za Nanda“, keď sme sa ešte iba spoznávali, ale zároveň by som ani na sekundu nemenila. Tie časy totiž pre nás boli aj časmi, keď títo milí „Nandovci“, ináč odborárski predáci inkasovali od nás peniaze za priestor, ktorý im nikdy nepatril, ani korunu doňho neinvestovali, všetko to tam prepili, a ešte nás zupácky denno-denne terorizovali. Boli sme ich sluhovia, hoci sme im platili, taká bola, je a bude ich ubuovská nátura. Nie je mi ľúto za tými časmi ako ani za mnou samou - za mojím „chlapčenským zjavom“, ktorý sa motal po scéne. Vyvinuli sme sa niekam a sme na to právom hrdí. A som pyšná aj na to, že môžem zavrieť krčmu sama a nevyháňa mňa a mojich priateľov nejaký slovenský ovčiak. Áno, vždy sa nájde parazit. Ale akú-takú samostatnosť sme si tu vybudovali, prežili sme (snáď) najhoršie, máme vlastnú krčmu, tuším sme na jej úkor ani neprestali robiť divadlo, čo sa u nás nestáva často(!). Ale tu ho máš, hneď sa nájde niekto, kto nás už zas (po koľkýkrát) pochováva zaživa! Už mám toho dosť. Koľko máme ešte presviedčať o svojej životaschopnosti?! Začínam mať pocit, že by bolo lepšie, keby sme už rýchlo zakapali. Ako krásne by sa na nás spomínalo. To boli iné časy! Oproti ministerstvu vnútra pri starej, dávno nepoužívanej trati, tá ulica sa volala, tuším, Pribinova, stál taký malý domček a v ňom bolo každý večer svetielko, stálo tam také malé divadielko a krčmička zároveň. A tak tam bolo teplúčko. Fr. Priscus III. O. P., alias: Horymír Ryt. Žalý z Krkonoš, vulgo: BOBIN, resp.: Ing. Vojtech Klíč, prof.:
Novinárky pýtali sa:
JANUÁR 1999 Aj tak sú stále frajeri V denníku Sme v septembri 1996 i v našom bulletine z toho istého mesiaca sme uverejnili toto vyhlásenie:
Toto vyhlásenie je jasným dôkazom, že zločinecká a skorumpovaná koaličná kamarila stratila posledné zvyšky súdnosti a ľudskej kultúrnosti. Pod vplyvom svojho veľkého vodcu Vladimíra M. je schopná tvrdiť čokoľvek a kedykoľvek, vedomá si svojej právnej nepolapiteľnosti. Lži, zlodejstvo, porušovanie zákonov, rozkrádanie štátneho majetku sa stalo prirodzenou súčasťou praxe našej ústavnej "kultúry". (...) Či požiadavky fóra Zachráňme kultúru sú naozaj "prázdne výkriky s veľkým a silným emotívnym nábojom", by som nenechal na posúdenie drobnej ministerskej úradníčke. Nech sú si všetci paraziti vedomí, že toto posúdi (a už čoskoro!) niekto celkom iný. A ešte by som pripomenul jednu vec: Občianske združenie Stoka vyzýva nezávislé súdnictvo, aby pri súdení vládnucej koalície za jej súčasné bašovanie nebralo ohľad na žiadne poľahčujúce okolnosti. V Bratislave, dňa 18. 9.1996. Keďže sa nič nedeje a aj tak sú stále frajeri, opakujeme: Občianske združenie Stoka vyzýva nezávislé súdnictvo, aby pri súdení bývalejvládnucej koalície za jej bývalé bašovanie nebralo ohľad na žiadne poľahčujúce okolnosti. Ako sa rodila premiéra jedna a druhá. Dňa 19. decembra sme uviedli v poradí už 17. premiéru nášho divadla. Napokon v nej účinkujú štyria herci, čo je u nás jedno z najmenších obsadení. (Menej je už len v Sami meri vari – dvaja.) To je smer vývoja. V štátnej správe bude stále viac ľudí a v alternatívnom divadle menej. Skúšky sa začali 3. augusta, ale až 19. októbra sa uzavrelo obsadenie a použité texty vznikli až po tomto dátume. Je to naša výhoda, že nemusíme dodržiavať niekým stanovené termíny „výroby“. Počas práce sme si spomenuli na jeden rozhovor v mesačníku Fórum občianskej spoločnosti (98/5, str. 67) s Benjaminom R. Barberom, americkým politológom: Nebezpečný je džihád, lebo je brutálny, reakčný, stavia na násilí, dokonca na terorizme (...) Ale z hľadiska dlhšej perspektívy je McWorld určite nebezpečnejší, pretože nepôsobí hrozivo, je výhodný, odvoláva sa na ideológiu slobody, na slobodu konzumu, „demokratický trh", na našu ľudskú prirodzenosť. Počúva sa to dobre, ale výsledkom je zamatová tyrania. Politická tyrania je dobre viditeľná. Ľudia vedia, že sú pod kontrolou, že sa im všeličo odopiera, všeličo prikazuje, ale môžu sa proti tomu postaviť. Zamatová, nežná tyrania je neviditeľná. Väčšinou jej podľahneme nevedomky. Nebolí. Naopak, McWorld je schopný poskytnúť veľa rozkoší. Síce spomenutý pán na rozdiel od nás hľadá východisko v muzikáloch na Brodwayi, napriek tomu nám to pomohlo trochu utriediť myšlienky, ktoré sa nám dostali do textov, a tak hoci naďalej zotrvávame na polytematizácii našej tvorby, zistili sme, v čom plávame (alebo sa topíme). Stal sa zázrak. Naše náreky si vypočuli firmy Gaz de France a Globtel, GSM, a. s., a podporili finančne inscenáciu Dno. Dokonca i Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky sa rozhodlo prispieť na túto inscenáciu, teda sme ju urobili „S finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR“, čo je po štyroch rokoch neuveriteľný úspech. Patrí sa poďakovať. Ďakujeme! Prepad sa volala premiéra, ktorú sme uviedli 31. decembra. Tam bolo účinkujúcich viac. Viac o poznanie. Nielen desať účinkujúcich hercov (Ľubomír Burgr, Ingrid Hrubaničová, Monika Čertezni, Jozef Chmel, Jozef Pavlovič, Marek Piaček, Lucia Piussi, Zuzana Piussi, Peter Schredl, Blaho Uhlár), ale aj jedenásť členov orchestra (Mária Babinská, Martin Burlas, Petra Csaplárová, Martin Heriban, Ratislav Kašuba, Karin Kováčová, Melánia Lipková, Anton Pažický, Marek Piaček, Ronald Šebesta), jeden klavírny sólista (Mikuláš Škuta), ba dokonca i dirigent (Adrian Rajter). Zaznelo Věrné milování, Slečna, ja vás zveziem, Kraskov Otrok, Dievčatá z našej škôlky, aj súčasnou pravicovou časťou politického spektra veľmi obľúbení Pravoslavnyje, Bugatti step a mnoho iného oného. Orchester znel famózne a tí, ktorí dali prednosť inej zábave, budú si môcť predstavenia pravdepodobne pozrieť 19. marca 1999, keď bude Stoka oslavovať ôsme výročie svojho vzniku, ak dožije (dátum vzniku je síce 23. marca, ale devätnásteho je piatok). HaDivadlo v Stoke 6. januára, na Troch kráľov, keď vyhodíte osemstokorunové stromčeky, (boli živé, sú mŕtve, niektoré doniesli až z Nórska), si môžete večer pozrieť predstavenie brnianskeho legendárneho HaDivadla, o ktorom sa v internete môžete dočítať: Ján Sedal: Zpátky a zase tam aneb Jak daleko dojdeš, než se vrátíš. Příběh chlapce, který odchází z domova do velkého cizího světa, aby svým životem pochopil, kde jsou jeho kořeny a které hodnoty jsou opravdu cenné. Místy autobiografický příběh jednoho ze služebně nejstarších herců HaDivadla Jána Sedala, který se stal pro tuto inscenaci i režisérem. Průzračně čisté divadelní představení, které připomene svým stylem nejslavnější inscenace HaDivadla ze 70. let.
Predstavenie sa realizuje v spolupráci s Českým centrom v Bratislave, Nadáciou otvorenej spoločnosti a Sorosovým centrom súčasného umenia v Bratislave. Treba však - takrečeno vo vlastnej veci - povedať ešte niečo. Alarmujúcim sprievodným znakom posledného desaťročia tohto neskráteného storočia je absencia kultúry pri utváraní východísk nového storočia. Kultúra akoby stratila svoju najpôvodnejšiu vlastnosť, senzibilitu voči nastávajúcim procesom, schopnosť byť ich lakmusovým papierikom, mačkou, cítiacou s naježeným chrbtom zemetrasenie. Akoby dnes iba replikovala vrcholy, ktoré v dvadsiatom storočí dosiahla. Predominácia intertextuality, utvárania textov z textov je toho aktuálnym a akútnym svedectvom a najväčším, siedmym otáznikom pre nás samotných... Peter Zajac v Domino
fórum č. 51 – 52/98, str.23.
Ekonomická obálka
Reštriktívne opatrenia v budúcom roku neobídu ani Združenie Stoka. Filozofia generovania našej „ekonomickej obálky“ bola inšpirovaná opatreniami vlády. Systémové riešenia sme sa rozhodli realizovať vo viacerých oblastiach. 1/ Personálna politika. K trom stálym zamestnancom, ktorí doposiaľ obhospodarovali chod našej ustanovizne, sme prijali koncom roka ďalších sedemnásť, aby sme mohli od prvého januára 1999 znížiť naše stavy o jedno percento, čo znamená, že z dvadsiatich pracovníkov prepustíme 0,2 pracovníka, ergo budeme mať už len 19,8 zamestnancov. Ešte nie je rozhodnuté, ktorého pracovníka oné zníženie úväzku postihne, ale zatiaľ je najreálnejšie tzv. „ľavicové riešenie“, podľa ktorého, aby nikto neutrpel, znížime každému zamestnancovi plat o 0,01%. Uvedená úprava má zatiaľ podporu všetkých zúčastnených strán, ako zamestnávateľov, tak zamestnancov i odborov. 2/ Mediálna politika. Z predplatenej dennej tlače (Sme, MF Dnes) sme sa v budúcom roku rozhodli objednať naďalej denník Sme ale MF Dnes už bez štvrtkovej prílohy. V intenzívnych rokovaniach s akciovou spoločnosťou Mafra, vydavateľom denníka, sme už dospeli k predbežnej dohode, že nám na základe toho zníži predplatné o jedno percento. 3/ Deregulácia vstupnéhoje vrcholným bodom našej „obálky“. Z doterajších 50 korún za vstupenku (ani na detské filmové predstavenia sa už dnes za tie peniaze nedostanete) to bude 555 Sk za jednu vstupenku. Pri súčasnej návštevnosti sa nám už 23. apríla podarí vyrovnať deficit a od toho momentu budú naše výnosy výrazne stúpať. Isteže, máme aj pochybovačov o tomto zámere, ktorí tvrdia, že k nám diváci prestanú chodiť vôbec. Ani to však nie je zlé riešenie. Náklady na divadelné predstavenia sú tými najväčšími v našom rozpočte, a keďže prestaneme celkom hrať, naša ekonomika bude vyrovnaná. |
Na
tlačovej besede 17. februára sa Združenie nezávislých divadiel predstavilo
verejnosti. Dovtedy jediná reakcia na vznik združenia bol fax a E-mail
z Ministerstva kultúry a komunikácie Francúzskej republiky, v ktorom generálny
intendant divadiel Jean Pierre Wurtz gratuluje nezávislým divadlám k tomuto
kroku a vyjadruje nádej, že to výrazne zlepší kultúrnu klímu na Slovensku.
„Pred
pár rokmi všetci boli na premiérach Stoky. Teraz tam stretávam zopár skalných.
Kedysi Stoka bola to miesto, kde sa do rána debatovalo a tancovalo. Pri
jednom okienku stával Nando a predával okrem lacných nápojov aj chlieb
s masťou. Keď ste si ho niesli k umakartovému stolu, potkli ste sa o veľký
hrb na dlážke z linolea. Stoka bola pupkom sveta, sídlom slobody a rezistencie,
symbolom doby. Teraz má riadnu krčmu, výstavné priestory, vynovenú budovu.
Ostalo dobré divadlo s dobrou návštevnosťou, ale to „šmé“, rozruch okolo
nej utícha. Viacerí mi tento pocit potvrdili.
Na
tlačovej besede MK SR dňa 17. 9. 1996 jeho hovorkyňa okrem iných nezmyslov
povedala: "Mená členov komisie fondu Pro Slovakia sa nezverejňujú na žiadosť
tejto komisie, pretože v minulosti boli jej členovia ovplyvňovaní rozličným
spôsobom, napr. riaditeľ divadla Stoka Blaho Uhlár ich pozýval na obedy
a večere, aby ich ovplyvnil v prospech schválenia príspevku pre svoje divadlo."
Režie:
Ján Sedal. Dramaturgie: Lucie Bulisová. Hudba: Petr Hromádka. Masky: Josef
Daněk. Hrají: Marie Ludvíková, Marek Daniel, Martin Františák, Josef Polášek.